Via practica 10/2007

MOŽNOSTI PREVENCIE DIABETES MELLITUS 2. TYPU U JEDINCOV S PREDIABETICKÝMI DYSGLYKÉMIAMI

prof. MUDr. Ivan Tkáč, PhD.

Diabetes mellitus 2. typu je závažný rizikový faktor rozvoja kardiovaskulárnych ochorení. Už prediabetické dysglykémie (hraničná glykémia nalačno – HGN a porucha glukózovej tolerancie – PGT) sú spojené so zvýšeným kardiovaskulárnym rizikom a PGT aj s rizikom rozvoja diabetickej neuropatie. HGN a PGT často progredujú do diabetu 2. typu. V posledných 10 rokoch boli testované viaceré intervencie, ktoré viedli k prevencii diabetu hlavne znížením inzulínovej rezistencie. Najefektívnejšie boli režimové opatrenia vedúce k redukcii hmotnosti. Tiež redukcia hmotnosti bariatrickou chirurgiou alebo orlistatom boli účinné v prevencii diabetu. Z liekov, ktoré patria do skupiny inzulínových senzitizérov, sa osvedčili v prevencii diabetu metformín aj glitazóny. Z iných terapeutických prístupov to bolo podávanie antidiabetika akarbózy alebo liečba hypertenzie preparátmi zo skupiny inhibítorov systému renín-angiotenzín II. Na základe uvedených poznatkov za najracionálnejšie v súčasnosti v prevencii diabetu u pacientov s prediabetickými dysglykémiami, ktorí majú v prevažnej väčšine prípadov metabolický syndróm, je možné považovať dôsledné uplatňovanie režimových opatrení. V prípade nedostatočnej efektivity týchto opatrení je vhodná liečba metformínom na dosiahnutie cieľových hodnôt HbA1c < 6 %.

Kľúčové slová: prediabetické dysglykémie, prevencia diabetes mellitus 2. typu, inzulínová rezistencia, deficit sekrécie inzulínu.

stiahnuť celý článok v pdf

THE POSSIBILITIES OF PREVENTION OF TYPE 2 DIABETES MELLITUS IN SUBJECTS WITH PREDIABETIC DYSGLYCEMIAS

Type 2 diabetes mellitus is an important risk factor for cardiovascular disease. Even prediabetic dysglycemias (impaired fasting glucose – IFG and impaired glucose tolerance – IGT) are associated with an increased cardiovascular risk, and IGT is associated also with the risk of development of diabetic neuropathy. In the past 10 years multiple interventions, which led to prevention of diabetes mainly by decreasing insulin resistance, were tested. Lifestyle measures leading to the reduction of body weight were the most effective. Further, both the reduction of body weight by bariatric surgery or orlistat were effective in diabetes prevention. Among insulin sensitizing drugs, both metformin and glitazones were shown to be efficient in diabetes prevention. Among other therapeutic approaches both antidiabetic drug acarbose and treatment of hypertension by renin-angiotensin system inhibitors were also proved to have effect in the diabetes prevention. In the present time based on the above-mentioned knowledge, intensive application of the lifestyle changes is the most effective approach in patients with prediabetic dysglycemias, the majority of whom is affected by the metabolic syndrome. In case of the insufficient effectiveness of lifestyle interventions, the therapy with metformin is appropriate to achieve the therapeutic goal for HbA1c<6%.

Keywords: prediabetic dysglycemia, prevention of type 2 diabetes, insulin resistance, defect of insulin secretion