Via practica 1/2026

Statínová intolerancia – od definície k liečbe v každodennej praxi

MUDr. Lukáš Olšavský, MUDr. Adriána Jarolímková, MHA, MUDr. Georgína Henrieta Vargová

Statínová intolerancia je významným problémom v liečbe dyslipidémií, najmä u pacientov s vysokým kardiovaskulárnym rizikom. Ide o neschopnosť dlhodobo užívať dávku statínu potrebnú na účinné zníženie LDL-cholesterolu, typicky pre výskyt svalových symptómov alebo zvýšenie pečeňových enzýmov. V klinickej praxi sa udáva prevalencia 7 – 29 %, pričom úplná intolerancia je relatívne zriedkavá (okolo 3 – 6 %). Najčastejšie ide o mierne myalgie, kým závažné komplikácie, ako rabdomyolýza, sú raritné. Diagnostika sa opiera o časovú väzbu medzi iniciovaním liečby a ťažkosťami, vylúčenie iných príčin, ako sú napríklad hypotyreóza, deficit vitamínu D, interakcie, nadmerná fyzická záťaž. Dôležitou úlohou je potvrdenie kauzality, a to teda postupným vynechaním a opätovným iniciovaním liečby, prípadne zmenou molekuly alebo dávkovacieho režimu. Osobitnú pozornosť si vyžaduje nocebo efekt, ktorý môže vysvetľovať časť subjektívnych ťažkostí bez priamej súvislosti so statínom. Manažment zahŕňa nefarmakologické opatrenia (redukcia hmotnosti, úprava stravy, fyzická aktivita) a liečebné stratégie s nízkymi alebo prerušovanými dávkami statínov v kombinácii s ezetimibom. Pri pretrvávaní ťažkostí prichádza do úvahy kyselina bempedoová a inhibítory PCSK9. Väčšina pacientov napriek určitému stupňu intolerancie toleruje aspoň malú dávku statínu v kombinácii s ezetimibom alebo inou doplnkovou terapiou, čo umožňuje dosiahnuť cieľové hodnoty LDL-cholesterolu. Limitujúcim faktorom pri širšom využití alternatívnych postupov zostáva úhrada z verejného zdravotného poistenia.

Kľúčové slová: dyslipidémia, intolerancia statínov, manažment, stanovenie symptómov

Statin intolerance – from definition to treatment in everyday practice

Statin intolerance represents a significant challenge in the management of dyslipidemia, particularly among patients at high cardiovascular risk. It is defined as the inability to sustain a statin dose required for effective lowering of low-density lipoprotein cholesterol, typically due to muscle-related symptoms or elevations in hepatic transaminases. In routine clinical practice, the reported prevalence ranges from 7–29 %, whereas complete intolerance is relatively uncommon (~3–6 %). Mild myalgias are most frequently encountered, while severe complications such as rhabdomyolysis are rare. Diagnosis relies on establishing a temporal association between treatment initiation and symptoms, alongside exclusion of alternative etiologies such as hypothyroidism, vitamin D deficiency, drug – drug interactions, and excessive physical exertion. Causality should be probed through formal dechallenge – rechallenge, and, where appropriate, by switching the statin molecule or modifying the dosing regimen. Particular attention should be paid to the nocebo effect, which may account for a proportion of subjective complaints without a direct pharmacologic basis. Management includes non-pharmacologic measures (weight reduction, dietary optimization, and physical activity) and pharmacologic strategies employing low-dose or intermittent statin therapy in combination with ezetimibe. For persistent intolerance, bempedoic acid and PCSK9 inhibitors are reasonable options. Most patients, despite some degree of intolerance, can tolerate at least a low statin dose with ezetimibe or other adjunctive therapy, allowing achievement of LDL-cholesterol targets. Wider implementation of alternative regimens may be limited by reimbursement constraints within public health insurance systems.

Keywords: dyslipidemia, statin intolerance, management, symptoms assessment